Kovové disky

Pravidelní rubrika – pripravené pre časopis Fantázia č. 55 (2011), ktorý však už nevyšiel...

S poľutovaním Vám musíme oznámiť, že s ukončením vydávania časopisu Fantázia končí i táto rubrika. Vďaka všetkým, ktorí z času na čas zablúdili do týchto končín webu. Na rozlúčku tu pre Vás máme slovenské metalové kolo – štyri texty, ktoré už bohužiaľ nevyšli v tlačenej forme, zato v úplnej, nekrátenej podobe, aj s glosou na úvod. Dovi snáď niekedy v budúcnosti...

DuKE and friends

Made in Slovakia…

Boli doby – a nie je tomu tak dávno, keď pôvodná slovenská tvorba zažívala skutočne biedne časy. Nie preto, že by umelci spod Tatier stratili chuť tvoriť. Oni stratili publikum. Slováci proste jednu dobu nad všetkým slovenským masovo ohŕňali nos. Hovorím o 90-tych rokoch –zmätenom desaťročí, ktoré nasledovalo po nežnej-zamatovej.

Nechystám sa svojich rodu(ne)verných za tento postoj kritizovať. Mal svoje príčiny i logické odôvodnenie. Ukončenie 40-ročnej redukčnej diéty spôsobilo, že väčšina z nás zrazu pocítila ukrutný hlad po dlho zakazovanom západnom ovocí. (A teraz nemyslím len kivi a pomaranče.) Zákony fyziky proste neobídete – kultúrne vákuum je rovnako pažravé, ako hocijaké iné.

Poďme ale do súčasnosti. Od revolučného novembra ubehlo niečo vyše 20 rokov a dá sa povedať, že situácia sa postupne obrátila k lepšiemu. Slováci sa nasýtili západnými produktmi a aspoň časť z nich sa začala obzerať po domácej tvorbe. Hudobnej, literárnej i výtvarnej. Napriek tomu stále nemôžeme hovoriť o zlatých časoch. Zástupy konzumentov slovenskej kultúry totiž nijak závratne nerastú. Na otázku – Prečo je to tak? – takisto existuje jedna „sad but true“ odpoveď: Lebo to, čo u nás doma vzniká, jednoducho väčšinou nie je skutočná alternatíva k tomu, čo vzniká vonku. Bohužiaľ, prevažne sú to iba lacnejšie kópie už hotových produktov západnej kultúry.

Ale znova nekritizujem. Toto všetko je súčasť prirodzeného vývoja. Každý, kto chce prísť s niečím novým, musí najprv spoznať a zvládnuť to staré. Akurát sa nesmieme čudovať, že sme pre „vyspelejšiu časť sveta“ stále pomerne nezaujímaví. Veď koho na západe zaujíma slovenská kópia Metallicy? Alebo slovenský autor, čerpajúci z artušovských legiend, ktoré už anglosasi dávno prekopali z každej strany? Technické kvality slovenských hudobníkov môžu byť akokoľvek skvelé, keď do hudby neprinášajú nič nové. Nerobme však zo západu samoľúbeho ignoranta. Mnohí západní inteleguáni (a podvedome možno i neinteleguáni) sú si vedomí toho, že západná kultúra ako taká pomaly dosahuje svoj vrchol a začína prešľapovať na mieste. Očakávajú závan čerstvého vetra a obracajú svoje zraky na východ. Ale odtiaľ zatiaľ stále nefúka.

Som však optimista a verím, že čoskoro fúkať začne. Čas pomaly dozrieva. Skúsme vziať vplyvy, ktoré sme doposiaľ nasávali, využiť našu vlastnú osobitosť, pretvoriť ich pomocou nej na niečo nové a posunúť sa ďalej. Z vlastnej (spisovateľskej) skúsenosti viem, že to nie je ľahké – kľudne mi môžete sypať popol na hlavu za to, že „víno kážem a vodu pijem“. Netreba sa však vzdávať. A netreba sa báť klásť si vyššie ciele. Nejaké progresívne mysliace lastovičky sa na našej scéne už objavili. Nie je ich veľa, ale som vďačný za každú z nich.

DuKE

God Defamer „Heavenly Hell“

Gothoom (2010)

Z nejakého dôvodu (možno subjektívneho) mám dojem, že súčasná slovenská death-metalová scéna je v tieni kvality predošlých dekád. O to väčšiu radosť som mal po vypočutí päť skladbového proma tejto kapely z r. 2009. Odvtedy som (be)zbožne čakal na vydanie tohto nebesky pekelného albumu. God Defamer je síce mladou kapelou (vznikla v r. 2008), ale jej členovia nie sú žiadnymi nováčikmi. Ku gitarovému jadru z deathovej stálice Dementor sa pridali ex-členovia Moonfog (vokál a bicie) a basák má skúsenosť z metalcorových Cortribe. Základným atribútom je tu pestrosť: technická aj kompozičná. Zdrvujúce valivé pasáže a hlukové steny striedajú technické vyhrávky s progresívnym nádychom. Niektoré skladby sú celistvé smršte, iné epicky budujú atmosféru zmenami tempa. Vokály sú také pestré, ako len v death metale môžte nájsť. A to nielen vďaka frontmanovi, disponujúcemu širokým spektrom prejavu, ale aj hosťujúcim spevákom. Osobne si myslím, že melodické vokály do deathu nepatria, no tu sa ich do niekoľkých skladieb podarilo začleniť spôsobom, ktorý mi na počudovanie nevadí. Textová stránka je asi jediná, ktorá zaostáva. V zásade nám God Defamer ponúkajú odkaz podobný tomu, ktorý poznáme už od spomínaného Dementoru – tzn. jedná sa o monotónne vyjadrovanie názoru na cirkev – z názvu kapely je jasné akého. Pravdou však je, že texty sú takmer žánrovým syndrómom. Z jednotvárnosti sa vymyká napríklad „Postmortal Indignity“ - príbeh misionára v indiánskej dedinke kanibalov :). K jasným inštrumentálnym kvalitám jednotlivých členov kapely sa pridáva nadštandardné zvukové spracovanie v štúdiu Rolanda Grapowa (Masterplan, ex-Helloween). Poznáme ho síce vďaka odlišnej metalovej muzike, no aranž je tu presne taký, ako má byť – smrtiaci. Plusové body albumu získava aj vkusný prebal a booklet. Vcelku sa bez okolkov jedná o album svetovej triedy, ktorému prajem aj svetový úspech (ktorého sa nedostalo väčšine našich kvalitných kapiel predošlých dekád).

Milan Barančok

St. Black „...of intimity“

Metamorphosis (2010)

Desiatky slovenských kapiel vydali v minulom roku CD s lepším zvukom. A predsa existujú minimálne dva dôvody, prečo by ste si mali kúpiť (za skutočne symbolickú cenu) alebo stiahnuť práve toto. Prvým dôvodom by mohla byť poklona koncertnému výkonu St. Black – na znak podpory kapele, ktorá vás možno len toť nedávno zvalcovala z pódia v miestnom rockovom klube. Tým druhým, hlavným, je samozrejme kvalita a originalita hudby. V týchto Košičanoch je totiž niečo, čo chýba väčšine ostatných bánd na našej scéne – iskra osobitosti, na základe ktorej ich spoznáte najneskôr do 30 sekúnd. Jednak podľa ťažkotonážneho zvuku, ktorý vychádza z naozaj ultra-hlbokého podladenia, a jednak podľa hudby samotnej, ktorá je svojím spôsobom tak trochu recenzentským orieškom. Ťažko je totiž popísať niečo, čo zatiaľ nemá všeobecne zavedenú škatuľku. Ostaňme teda pri nálepke, ktorú si zvolila kapela sama. Dark core. Jedenásť sväto-čiernych skladieb (v celkovej dĺžke presahujúcej 50 minút) sa nesie prevažne v strednom až pomalom tempe. Bicie sú silové, úderné, miestami šliapu priam až pochodovo. Trsátka gitaristov sa zubami-nechtami držia na najhrubších strunách a sekajú riffy čerpajúce zo širokej studnice thrashu, metalcoru a nu-metalu. Nie však výhradne. V refrénoch si často doprajú trochu uvoľnenia a vystrihnú lúbozvučný, priam až grungeový akordík. Expresívny spev strieda rôzne polohy – od temných hrdelných recitálov, cez príjemné melodické chrapotanie, až po agresívne black-ruchové škreky. Vo výsledku tak môžete počuť závan Coal Chamber, Slipknot alebo Machine Head, no predsa si nedovolíte St. Black prirovnať ani k jednej zo spomenutých kapiel. Už len preto, že žiadna z nich nestavia na jednoduchosti a priamočiarosti, pripomínajúcom skôr prístup Motörhead alebo death’n-rollových bánd. Tento dôraz na hudobný (a vlastne i textový) minimalizmus má jednoznačný cieľ – posilniť emócie, sálajúce z každej jednej skladby. Ich sila totiž spočíva v tom, že sú napriek metalovej agresivite veľmi osobné. A intímne. Presne ako hovorí názov CD.

Dušan Fabian

Tublatanka „Žeravé znamenie osudu”

Opus (1988)

Keď sa začiatkom 80. rokov schádzajú Maťo Ďurinda, Paľo Horváth a Ďuro Černý v skupine, nazvanej podľa postavy z Tarzana, netušia svoj potenciál. Niečo napovie už prvý album, z ktorého sa na Slovensku stáva undergroundový hit (v miere, v akej sa to vtedy dalo), druhý album „Skúsime to cez vesmír“ s klipmi k titulnej skladbe a k legendárnemu poloslaďáku „Dnes“ ho prekonáva a z chlapcov sa stávajú hviezdy. No a práve recenzovaný tretí album potvrdil ich postavenie a priniesol na slovenský mainstreamový trh niečo, čo sa neskôr mohlo stať zárodkom slovenského klasického metalu. Veď titulná skladba, otváračka „Prišiel môj čas“ a najmä Horváthom spievaný „Prometheus“ patrili k tomu najlepšiemu a najtvrdšiemu, čo sme tu vtedy v metale mali. Melodické riffy, zmeny tempa, občasné efekty, Maťov hlas vo vrcholnej forme a Černého mlátenie do bicích podporujú Sarvašove parádne texty, v ktorých si mladí našli svoju temnotu a starší nie zas tak nejednoznačné symboly. Páčili sa aj príjemné rockové odrhovačky ako politický „Môj starý dobrý kabát“ či „Šlabikár III“, asi najlepší z tejto série (dnes ich už je deväť). Boli tu však aj dva veľké hity, ktoré mohli skupinu zviesť z cesty – čo sa nakoniec aj stalo. Revolučná hymna „Pravda víťazí!“ a balada „Láska drž ma ešte nad hladinou“ totiž vo veľkej miere oslovili nemetalové publikum – a skupina si povedala, že toto je cesta. A tak sa stalo to, čo nikto nečakal (a netýkalo sa to tekvicových jadierok J). Skupina začala hrať stále popovejšie a metal na ďalších albumoch už našli iba skalní fanúšikovia. Odchádza Paľo, na dvakrát Ďuro, strácajú aj Sarvaša. Tublatanka spolu s Metalindou, Gladiátorom ale aj Teamom dokázala, že my tu nepotrebujeme grunge, aby sa nám sk...omercionalizovali kvalitné metalové či hardrockové skupiny. Stačí trochu peňazí. Snaha vrátiť sa na takmer neexistujúcu metalovú scénu albumom „Patriot“ nevyšla, tak ako ani tohtoročný pokus „Svet v ohrození“. Aj keď obe sympatické.

Martin Králik

Wayd „Decadance“

Metal Age (2003)

Dekadencia. Bujarý, rozjarený tanec. Niekomu táto zlomková predstava možno nesadne k extrémnemu metalu. Chyba sa však napraví vypočutím opus magnum prešovských matadorov Wayd – ich tretieho albumu. Tanec je celkom príhodne prepašovaný aj do jeho názvu. Škatuľkovať nahrávku nie je jednoduché, no v zásade sa jedná o fúziu jazzu a death metalu. A plným právom to môžeme okoreniť prívlastkami experimentálny a progresívny. V jednom momente sa mi vybavila legendárna „Crystal Mountain“ od Death, inokedy gitara pána Petrucciho (Dream Theater),vo výbornej skladbe „Dust“ som začul mojich zaoceánskych obľúbencov Cephalic Carnage... Jednoducho – tomu hovorím žánrový rozsah! A pritom sa jedná len o voľné asociácie, žiadna kopírka. Pomyselnou čerešničkou je použitie dychových nástrojov. Je mi jasné, že z doterajšieho opisu vyznieva, akoby sa jednalo o hudobný gordický uzol. Opak je však pravdou. „Decadance“ je poslucháčsky veľmi prístupný materiál. Zrejme aj vďaka tomu, že napriek pestrosti použitých postupov a prostriedkov (napríklad ten saxofón) je celý jeho obsah veľmi koherentný. Album i jednotlivé skladby majú hlavu aj pätu. Kapela vie, kde pritlačiť a kde naopak ubrať – všetko je odohrané s maximálnym nadhľadom. Napríklad pri počúvaní predposlednej skladby mi hneď úvodný motív naznačil, že sa album blíži do finále. („Waiting for the Sun“ je skutočný diamant slovenského doom-metalu – poznámka DuKE.) Toto sa mi stalo len párkrát a ťažko to lepšie vysvetliť, jednoducho sa tu stretávame so skvelou kompozičnou prácou. Viacpolohové vokály basáka a gitaristu sú deathovo razantné a zároveň celkom zrozumiteľné. Pôsobivo poetické texty, ktoré nám servírujú, majú temne filozofický podtón. Dekadencia má veľa významových asociácií. Oscar Wilde ju definoval ako podriadenosť celku jeho častiam, čo môže v konečnom dôsledku viesť k jeho rozpadu. Tento album v tom prípade je, aj nie je dekadentný. Je totiž mozaikou množstva impozantných momentov, no zároveň je ako celok neuveriteľne silný. V každom prípade je to majstrovský kus.

Milan Barančok